Ján Kostra

AVE, EVA

(úryvky )

Nad obraz sklonený šepkám si Ave, Eva.

Pod srdcom krylas´ ho, hriešnika, ktorý spieva

a ktorý kajúcne vyberá slová chvál.

Ste ako piliere nádherných katedrál, 

ste ako liany, prší z vás kvet i semä,

k hriechu i modlitbe kľaká k vám mužské plemä,

žiadosťou šialené rúti sa do bahna

a trepotavým snom vylieta za rahná.

---------------------------------

Váš meč je dvojsečný a nemôžete za to,

že padol samovrah, že vzniká báseň táto,

že niekto odchádza a píše trpký list,

že iný vracia sa, že iný túži prísť,

že krásny vynález ste v ume zožali,

že slepý muzikant stúpa k vám schodmi škály,

no milosť nenájde a bude strašne sám,

že dohorieva knôt a stúpa temno z jám.

------------------------------------------

Pre vás byť sochárom a modelovať tváre,

 v belostnom mramore povedať viac než snáre.

Hladiť ho oceľou, pokým sa nevzkriesi

tvár ženy videnej cez sny a údesy.

Ach, bože, vaša tvár. Ako studnička čistá.

Do nej sa prepadol priehľadný, krásny krištáľ,

a my ho hľadáme, smutno žiť bez neho,

a zatiaľ padáme do času bezdného.

 

Ján Štrasser

O synovi 

Vyrástol. Pýtame sa, kedy.

Odchádza. Pýtame sa, kam.

Odpovie. Možno naposledy,

už veľkým svojim botaskám.

 

Odpovie. Ale zväčša mlčí.

Rozpráva, iba keď má chuť.

My svoj hnev, bezmocný a vlčí,

budeme musieť prehltnúť.

 

Berie si z našich políc knižky,

v kúpeľni sa už zamyká.

Viac naňho nepozrieme z výšky.

Nedovolí to fyzika.

 

Učíme ho žiť , ako treba,

tak ako ja, tak ako ty.

Schováva si svoj rožok seba

do alobalu samoty,

 

tam podvedome hľadá azyl

syn, produkt našej réžie.

Sme hrdí, že sa nepokazil.

Veríme, že to prežije.

 

Ján Štrasser

Ráno, večer

Ráno som ti povedal pár viet.

Večer som tie slová stiahol späť.

Ráno som ti vravel: mám ťa rád.

Večer som to zaprel tisíckrát.

 

Ráno jasám, že ťa mám.

Večer túžim zostať sám.

 

Večer si vravím: túto hru nedohrám.

Ráno ma ženie neznáma sila k vám.

Ráno si trávou, večer si kamením.

Jedno viem presne: nič na tom nezmením.

 

Ráno túžim zostať sám.

Večer jasám, že  ťa mám.

 

Jedno viem presne: nič na tom nezmením.

Večer si trávou, ráno si kamením.

Večer ma ženie neznáma sila k vám.

Ráno si vravím: túto hru nedohrám.

    ( zo zbierky: Ján Štrasser: Pančuchové blues )

Miroslav Válek                                                                                                                                           

Nepochopiteľné veci

Nepochopiteľné veci medzi nami.                                              

Načo je to a čomu sa to podobá?

Koliesko rozkrútené v prstoch vykonáva svoj

                                              zvrchovaný pohyb.

 

Ale hodiny nejdú.

Jabloň rozkvitnutá koncom januára.

Ale zima neprestáva.

Zreteľný pocit, že ťa niekto volá.

Ale ulica je prázdna.

 

A ešte iné veci,

Stokrát počuté:

...že ju nechal, lebo ju mal rád...

...strpčovali si život,

Lebo nemohli bez seba vydržať...

 

Odkiaľ prichádzajú tieto slová

bez logického odôvodnenia,

bez vzájomných súvislostí,

nepochopiteľné

a podivné ?

 

Nepochopiteľné veci,

Prijmite ma k sebe,

Vstúpte do mňa všetkými zmyslami,

Dotýkajme sa navzájom,

Tak ako husieľ dotýka sa slák.

 

Nepochopiteľné veci,

Vy ste v nás.

Vyslovujem si ticho slová

a čakám, kým sa zažnete.                                                                                        

 

Jesenná láska                                                                                   

 

Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko

                                                                    sľúbi,

no ten, čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo

                                                       sklamal, ľúbi.

Prach dlhých, smutných letných dní na staré

                                                             lístie padá,

poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.

Tak každoročne v jeseni svetlá sa tratia

                                                                     z duše

a človek, koník túlavý, od srdca k srdcu kluše

a pre každé chce zomrieť, žiť nechce pre

                                                                    nijaké,

chcel by mať jedno pre seba, je mu to jedno

                                                                         aké.

Možno, že iba obrázok a možno tôňu iba.

No  pred cieľom sa zastaví: Komu zas srdce

                                                                    chýba?

Zo všetkých mojich obrázkov mámivý ošiaľ

                                                                     stúpa,

bola to láska? Sklamanie? Aj láska bola

                                                                   hlúpa,

veď chcela všetko naraz mať a všetko naraz

                                                                stráca.

Koľko ráz v noci májovej hľadeli do mesiaca,

no máj im málo šťastia dal a krátke bolo leto.

Len jeseň, tá vie o všetkom, a jeseň nepovie

                                                                           to.

Šla zima dolu údolím a niesla odkaz máju:                        

túžieval, čakal, dočkal sa, odišla, nepozná ju.

 

Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko                                                     

                                                                    sľúbi,

No ten, čo ľúbil, sklamal sa a ten čo,

                                                      sklamal, ľúbi.

Prach dlhých, smutných letných dní na staré

                                                             lístie padá,

 

Poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.